Austrálski pivári sú chránený druh

Uveríte?
 
Posledný štatistický prieskum vzbudil o protinožcov doslova poplach. Austrálčania sú známi ako tretí najväčší milovníci piva vo svete. Ale podľa spomínaného prieskumu však viac ako 60 percent pivárov začalo šokujúco uprednostňovať pred penistým mokom vodu a ovčie mlieko.
Vláda krajiny, silne lobisticky naviazaná na najväčšie pivárske austrálske koncerny, predložila tamojšiemu parlamentu mimoriadne opatrenia. Snemovňa ich drvivou väčšinou hlasou schválila a zaviedla tak do bežného života. Tí Austrálčania, ktorí preukážu dôkazne, že zostali verní pivu, majú skrátený týždenný pracovný čas na 30 hodín pri zachovaní pôvodného platu, ktorý im bude doplácať Zväz pivovarníckeho priemyslu Austrálie (Association brewing industry in Australia – ABIA).
Nezamestnaným pivárom zvýšili podporu na úroveň 110 percent priemerného platu. Všetci dostali 60 percentnú polročnú zľavu na nákup piva v obchodoch a puboch. Zároveň sa na nich nevzťahuje tvrdý protialkoholický vodičský zákon a tiež majú výnimku pri vykonávaní svojich profesií pod vplyvom alkoholu, ktorý však platí iba po dôkazne dokázanej konzumácii austrálskeho piva. V krajine klokanov stúpol predaj video kamier o neuveriteľných 6 000 percent oproti času, kedy pivári nepotrebovali rukolapný dôkaz, že pijú iba austrálske pivo.

Tatry z perspektívy (vykukujúceho) krtka V.

Z Akadémie som denne sledoval davy... no davy... po pravde iba skupiny turistov, ktoré išli najmä hore na Hrebienok. Väčšinu tvorili dôchodcovia. Či už sami alebo z vnúčatami, ktoré im požičali do Tatier ich deti, ktoré si šetrili nervy na vlastnú dovolenku s nimi. Prím zohrával seniori z Čiech. Pochopil som, prečo Horská služba má s českým elementom najväčšie problémy a naši bratia a sestry výrazne vedú v počte úrazov hore v Tatrách. Tatko rodiny ukázal na Gerlach a povedal: „Tohleto je Lomničiak. Já to tady znám, já do Tater jezdím dvacet let". O hodinu po neho určite letí vrtuľník. Zaplatí ako keby kúpil cestu okolo sveta, lebo nie je určite poistený.  
 
Stádo dôchodcov vždy prifunelo ku kmeňu stromu so strieškou, na ktorej boli šípky s časom túr. Začalo sa hrdinské kolektívne prekrikovanie, kam si trúfnu. Nerozprávali, vrešťali. Mám za to, že riedky vzduch upcháva mazivom uši, lebo všetky stáda turistov bez ohľadu na vek, národnosť a na to, či boli po dvoch alebo dvadsiatich kusoch, po Tatrách len kričia. Nerozprávajú sa. Revom si oznamujú všetko. Od toho, čo bude na večeru cez informáciu, že teta Máňa si vytkla palec na ľavej ruke až po prekvapujúcu pranostiku, že zajtra bude zase asi pršať ako to skutočne v júli naozaj, ale naozaj nebýva v Tatrách zvykom. Vráťme sa k informačnej striežke pri Tatranskej akadémii vied.
 
Skupina dôchodcov dokričí a dohodne sa, že vyrazia. Hore od striežky po hlavnú tatranskú cestu je vari šesťdesiat metrov. Azda aj menej, ale ide sa do strmšieho kopca. Dôchodcovia po pár metroch zastavujú, fučia a oddychujú. Nič proti nostalgii, nič proti zaslúžilej opatere vnúčat, ale podobní návštevníci by nemali platiť len povinné poistenie, ako neplatí žiaden z nich, ale v prípade smrti pod končiarmi Tatier, lebo hore nevylezú, venovať svoje celé imanie tatranským svišťom a kamzíkom, nech sa zvery konečne šťastné.
 
Aby som nezabudol. Mám ešte jeden dôrazný dôvod, prečo nechodím keď som v Tatrách sám hore do končiarov. Neviem si totiž predstaviť ako by zareagoval horská služba na telefonát tohto znenia.
 
„ Dobrý deň, tu je Milan Nemec. Rozbili sa mi okuliare a náhradné som nechal ako vždy doma. Nemohli by ste po mňa prísť. Som medzi Zamkovského chatou a Skalnatým plesom. V tom zástupe turistov a mám červené tričko. Budem vrtuľníku mávať.“ 
 
„A to vás nikto nemôže zviesť dolu?“ 
 
„Nie, ma uviazlo medzi veľkou skupinou izraelských turistov, ktorí sa stretli s nejakými Arabmi a o niečom tu vášnivo diskutujú. Za nimi sú sprava Rusi a Poliaci a zľava Lotyši, Litovčania a zase Rusi. Nejako to tu vrie. Nikto ma nechce odprevadiť dole. A ozaj som poistený, ale platí to taktiež  pre okuliare rozbité náhodným pádom kameňa do hlavy, ktorá trochu krváca?“
 
Milan Nemec

Tatry z perspektívy (vykukujúceho) krtka IV.

Inokedy som býval na Peknej vyhliadke. Je to časť Smokovcov medzi Starým a Horným. Biely domček 25 vidíte aj z trate električky. Stojí po ľavej strane smerom na Lomnicu. Bol som v Tatrách prvý deň a noc. Keď zmením prostredie, nemôžem poriadne spať. Okrem toho mám vraj papierové uši a viac počujem ako vidím. Nečudo, že som vyletel z postele, keď niečo vonku buchlo. 
 
Pribehnem k oknu a vari 50 metrov vzdušnou čiarou pod svetlom je vyvalený modrý kontajner na smeti. Niečo sa v ňom hrabe, počul som to až k otvorenému oknu. Dokonca som vy tichej noci začul mľaskanie. Medveď, určite medveď. Nemýlil som sa. Medvedica s tromi mladými, poobchádzala dookola, pobručala a odišla. Po dlhšej chvíli odkráčala smerom na Dom spisovateľov Timrava. Vybehol som potichu von, v zuboch nôž a v ruke rapkáč, čo vysel nad zrkadlom v penzióne a slúžil ako zbraň proti medveďom. Spoza rohu Obchodnej akadémie som  pozeral, čo bude ďalej. Bol som odvážny, lebo  aj pri akadémii boli vysypané odpadky. Sem sa medvedica nevráti. Skutočne, vysypala smeti pri Timrave a s mladými sa presunula do Dolného Smokovca a na sídlisko Pod lesom. 
        
Na druhý deň v stredu som všetko predostrel pánom akademikom v Tatranskej akadémii vied. Sídlia v bufete na stanici v Starom Smokovci, kde každodenne zasadajú od 7.45 hod., kedy sa brány akadémie otvoria.  Tamojšia zaslúžilá členka korešpondentka, lebo som ju v akadémii videl každý druhý deň, čiže nebola riadnou členkou, vyslovila pamätnú vetu: „Medvede vedia, že smetiari chodia v stredu.“  Opýtal som sa ako to s tým súvisí. „Chlapče,“ povedala moja päťdesiatpäť ročná rovesníčka. „ľuďom sa nechce v stredu skoro stávať a odomykať reťaze na smetiakoch. Dajú ich dole už utorok večer a medvede to dobre vedia.“ Sibírski lovci tiež hovoria, že je sto spôsobov ako dostať medveďa von z brlohu, ale ani jeden, ako ho dostať späť.

Tatry z perspektívy (vykukujúceho) krtka III.

Tretia
 
Výhradne chodím do Tatier, keď sú hore aj medvede. Snažím sa infiltrovať do smokoveckých a okolitých krčiem medzi domorodých štamgastov. Bojím sa totiž hadov na tatranských cintorínoch. Jedna sa už dokonca povozila v záchranárskom vrtuľníku. Najmä cintorín v obci Veľká Lomnica je doslova rajom týchto hadov. Tam sa  povráva, že každý hrob stráži jedna vretenica.
               
Na cintorín vo Veľkej Lomnici museli umiestniť výstrahu pred hadmi. Našli tam totiž niekoľko hadích hniezd a v každom bolo 20 až 30 vreteníc. Ukrývajú sa v starých hrobkách. Keďže had je zákonom chránený, ublížiť mu nemôžu. No jemu útočiť nezakázal nik. Kurióznu skúsenosť s vretenicou majú aj leteckí záchranári. Ratovali muža, ktorého jedovatí had uštipol. Ten sa mu navyše schoval v oblečení a vyliezol až v nemocnici. Celý ten čas bol teda had na palube vrtuľníka.
            
Takže panický strach z hadov a to, že chcem byť o Tatrách čo najviac informovaný, tvrdím žene. Tá vie svoje, ale aj tak ma pustí. Ako vtedy, keď sa moje dievky motali po Smokovci a ja som zbehol dole na sídlisko Pod lesom. 
                 
Sedel som z nostalgie medzi štamgastami v bufete azda sedemnástej duševnej a piatej cenovej skupiny. Pripomínali som si časy, keď som ešte nesmeroval do veľhôr zo šialenstva. Niekoľko rokov, kým bola dcérka malá, sme si kúsok od nalievárne prenajímali malý bytík od domorodej pani učiteľky. V lete išla bývať ku sestre a bytík sa o ňu staral, čiže prilepšoval jej k úbohému učiteľskému platu. Vtedy neboli popadané smreky v páse lesov pod Smokovcami a bolo kúsok od paneláka krásne.
 
Dal som si tatranskú smrteľnú kombináciu. Horec a vari na osem krát nakvapkané tumpachové čapované pivo (tumpach vzniká vtedy, keď výčapné pivné trubky majú čistiť tatranské myši, lebo výčapníkovi sa nechce a hlodavce stále nechodia). Tatranci okamžite vycítia samotu. A plný budelár. Netrvalo dlho a jeden z nich sa mi prihovoril. Či som už počul o medveďovi, čo včera rozohnal turistov na chodníku zo Skalnatého plesa. Nie, vravím. 
 
Domorodcovi zasvietili oči a spustil. Dole po turistickom chodníku od Skalnatého plesa na Hrebienok sa valil mladý maco. Narazil na skupinu poľských turistov, ktorí šliapali hore. Neuhol sa, ale postavil na zadné a prednými labami raz ľavou, raz pravou švihmi od hrude  smerom od tela ich začal zrážať jedného po druhom. Keď si vyčistil trasu, skĺzol opäť na všetky štyri a pokojne smeroval ďalej na Hrebienok.
 
O zvykoch medveďoch toho veľa neviem, ale predsa len sa mi príbeh zdal viac ako uletený. Domorodec sa dušoval o svätej pravde. Ak mu zaplatím horec, tak povie ďalšie neuveriteľné príbehy. Krčmár však prišiel k nášmu stolu a so slovami: „Fero, máš dosť, hybaj domov, videl som Vieru z električky ísť.“ Fero vyskočil ako uhryznutý svišť a pelášil smerom k oproti stojacej bytovke.
 
Netrvalo dlho, dnu prišiel ďalší štamgast. Keďže sa medzitým bufet vyprázdnil, lebo okrem Viery asi cestovali domov manželky ďalších popíjajúcich domorodcov a tí sa po Ferovi vyparili tiež, prisadol si ku mne. Napil sa piva, skúmavo sa na mňa zahľadel, ošacoval moje finančné schopnosti a opýtal sa, či som tu na dovolenke. Odpovedal som, že v bufete nie, ale hore v Smokovci hej.
 
Vyzvedal sa, kde som ubytovaný. Hovorím dole pod stanicou u Varholákovcov. A na Hrebienok chodím? Pýtal sa ďalej. Áno, odpovedám a dodávam, že nie lanovkou, lebo nekradnem. V momente sa Tatrancovi rozžiarili oči ako keď hyena nájde chutnú mŕtvolu.
Nemal by som pešo chodiť na Hrebienok. Je to nebezpečné. Včera popoludní tam napadla medvedica s mladými piatich maďarských horolezcov. Smerovali hore na Skalnaté pleso. Neustále sa nahlas rozprávali, čo medvedicu nahnevalo. Nechal čučoriedky čučoriedkami, zavolal k sebe mladé, čo sa neďaleko od nej hrali a vyšla na chodník. Rozbehla sa po dvojnožky, labami postupne rozhnala a vyzauškovala nespratných a hlučných Maďarov. Mláďatá samozrejme opakovali po mame. Posledný išiel najmenší z maďarských horolezcov a ten to schytal od malých medveďov, lebo na väčších Maďarov si netrúfli. Ale celkovo sa turistom nič nestalo. Nemali žiadne vnútorné, ani povrchové zranenia, lebo medvede ako mačkovitá šelma pri útoku stiahli pazúry. Preto ani Markíza nič nedávala. Prichystal si domorodý Tatranec na záver alibi, ktoré malo dosvedčiť pravdivosť neuveriteľného príbehu. 
 
Milan Nemec

Tatry z perspektívy (vykukujúceho) krtka II. Cesta z mesta po slovensky

 
Jeseň je pomaly dopitá, ale mne na dne pohára zostali kvapky letných spomienok. Dovoľte mi, aby som vám z nich pár nakvapkal. Budú o Tatrách, ako ich nepoznáte. Lebo sa nedržím ani okrajovo najdôležitejšieho prikázania tatranského: Dovolenka v Tatrách, horec až po túre a pozor na kyslík! Teda na túry nechodím, a tak si horec dám, kedy chcem, lebo som na dovolenke a dole v Tatranskej akadémii vied pri stanici električky v Smokovci je kyslíku habadej. 
                 
Ostatne aj môj spisovný dalajláma  Ľudovít Štúr svoj obdiv Tatier vyslovil po návšteve veľhôr v lete 1844 v liste Samovi Bohdanovi Hroboňovi zo 4. septembra 1844:„ Ožilo vo mňe ťisíc a ťisíc citou pri pohlaďe (zdola – pozn autora) na tje naše Tatri velebnje a tajomnje. Ťažko opusťiť tomu tento kraj, kdo ho raz viďeu a ťažko Slovákovi odtrhnúť sa od svatíň Tatranskích. Hoc bi si sa aj kam obráťiu, misel sem ubehuje, sem kďe príroda veďje život prekrásni a kíva príchodu iních šťastňejších vekou nad naše.“
              
Nechodím hore po Tatranskej magistrále a spol. v záujme môjho zdravia. Doma si na krčnej tepne nameriam pulz 60. Cestou z Hrebienka na Zamkovského chatu, čo má byť pohodovka, mi už deficit kyslíka zrýchli tlkot srdca až na 100 úderov za minútu. Nedostatok kyslíka zvyšuje počet červených krviniek, v tele pribúdajú enzýmy a zvýšenú činnosť majú nadobličky. Nie som sám.
 
„Raz som stretol skupinu Nemcov od Baltského mora, ktorá sa vybrala na Žabie plesá, tri jazerá v Mengusovskej doline. Sú v celkom príjemnej nadmorskej výške okolo 1 900 metrov. Lenže partia v noci pricestovala a ráno som ich stretol na turistickom chodníku nad Popradským plesom. Samozrejme, že k plesám sa nedostali, jednoducho nevládali, ich telá premohol nedostatok kyslíka. Boli z toho v šoku, nevedeli pochopiť, čo sa s nimi deje, prečo ich tak náhle opustili sily. Tak som im poradil, chlapci, musíte sa aklimatizovať a na tretí deň vybehnete hore rezko ako kamzíky. Hovorí bývalý šéf Sekcie horskej medicíny pri Slovenskej lekárskej spoločnosti profesor MUDr. Karol Gurský. (Život 28/2013)
 
Ja sa tiež tri dni dole aklimatizujem a som tak zaklimatizovaný, že sa mi nechce tam hore deaklimatizovať. Aby ste si nemysleli, že som lenivec. Ako výrazný horský lev mám v Tatrách štyri túry. Sú vhodné pre mňa, vozíčkarov a hendikepovaných. Poradil mi ich autor komplexného turistického sprievodcu po Vysokých Tatrách Miloš Potočný zo Svitu, ktorý detailne zmapoval 50 najvyhľadávanejších turistických trás. 
 
Prvú nemusel, je to moja obľúbená Starý Smokovec – Tatranská Lomnica a späť po asfaltovom chodníku pri ceste. Tam sa aspoň neotrávim vzduchom. „Pre vozičkárov so sprievodom je vhodná túra po lesnej asfaltovej ceste zo zástavky električky Popradské pleso na Popradské pleso. Táto túra je vhodná aj pre rodičov s kočíkmi. Pre vozičkárov je príťažlivá vychádzka z Hrebienka k Rainerovej chate, takisto so sprievodom je vhodná dvojkilometrová túra z Tatranskej Javoriny k horárni Pod Muráňom alebo z Lysej Poľany k horárni v Bielovodskej doline. Pre hendikepovaných turistov sú ľahko prístupné aj Tichá a Kôprová dolina s východiskovým bodom na Podbanskom.“ 
 
Ide o bezbariérové horské túry. Jedinou bariérou môžem byť ja, keď ma zvalí uprostred cesty únava a vytvorím bariéru šrégem cez ňu.
 Milan Nemec

Gzoznam.sk, prehľadný, triedený a kontrolovaný katalóg firiem a živnostníkov. Katalóg plný funkcií a prekvapení. Register firiem, ktorý sa neustále zlepšuje.

Prihláste sa na odber newsletteru.

Odporúčané firmy

Losstav

K základom spokojného bývania ...

Velkoobchod MFP papier

Hlavnou činnostou našej firmy ...

Overené zákazníkmi

Nábytok Rosina

Hlavnou činnostou našej firmy je vypraco...

Velkoobchod MFP papier

Hlavnou činnostou našej firmy je vypraco...

Stavebná firma Scandi Haus SK

Scandi Haus SK s.r.o. je poprednou spolo...