,, Smrť tvoju žijem “

Bol august 1968, prenádherne horúci deň. Krehkosť nadobudla hmotnú podobu – narodila sa pod krídlami prírody a lúčmi slnka. Adelkin škrekot sa prebáral celým svetom, možno až do neznáma. Keď sa už dostal úplne všade, začala Adelka chodiť do ľudovej školy v Martine. Jej otec bol úradník, veľa času doma netrávil. Ale mala staršiu sestričku, s ktorou sa starali o mamu. Bola veľmi chorá. Napriek tomu dcéram dávala všetko, čo má mama deťom dávať. Ľúbila ich. Starala sa o ne, pripravovala im desiatu do školy, s Adelkou si robievala úlohy. Akoby žili bežný život. Veď aj žili, mama im ten pocit dávala, ale otec tento ideál búral. Okrem úradovania ho zaujímal klavír. Jeho dcéry naň jednoducho museli hrať. Tak hrali.

Bol august 1968, prenádherne horúci deň. Krehkosť nadobudla hmotnú podobu – narodila sa pod krídlami prírody a lúčmi slnka. Adelkin škrekot sa prebáral celým svetom, možno až do neznáma. Keď sa už dostal úplne všade, začala Adelka chodiť do ľudovej školy v Martine. Jej otec bol úradník, veľa času doma netrávil. Ale mala staršiu sestričku, s ktorou sa starali o mamu. Bola veľmi chorá. Napriek tomu dcéram dávala všetko, čo má mama deťom dávať. Ľúbila ich. Starala sa o ne, pripravovala im desiatu do školy, s Adelkou si robievala úlohy. Akoby žili bežný život. Veď aj žili, mama im ten pocit dávala, ale otec tento ideál búral. Okrem úradovania ho zaujímal klavír. Jeho dcéry naň jednoducho museli hrať. Tak hrali.

Adelka ľudovú školu navštevovala necelých osem rokov. Potom prišiel december a s ním nevysloviteľná bolesť. Snehové vločky padali dennodenne zároveň s Adelkinými slzami. Prikryli aj jej mamičku.

Bezmocné dievčatko sa muselo presťahovať ku maminkinej priateľke Eve do Juhoslávie. Eva bola pani učiteľka, starala sa o ňu veľmi pekne. Nebola to však mama. Adelku odmalička prenasledoval smútok, strach, beznádej ... A predsa bola neustále usmiata. Po troch rokoch sa vrátila domov, do Martina. Tu ju čakalo šťastie. Bolo skutočné a možno preto netrvalo dlho, ale jeho sila bola večná.

Keď prvýkrát zazreli jeden druhého, mala sedemnásť rokov, on mal osemnásť. Vzájomný pohľad v nich vyvolával zvláštny pocit, nie nepríjemný, len veľmi zvláštny. Často na seba hľadeli. Niečo nevysvetliteľné ich do toho nútilo.

Obaja navštevovali gymnázium v Martine. Práve sa začínal ďalší školský rok. Adelka chodievala do školy veľmi skoro. Väčšinou v tmavomodrej sukni po kolená, z ktorej jej trčali nôžky zahalené do snehobielych pančušiek. Bolo to milé dievča. Malo prekrásne veľké hnedé oči a vlásky nosilo zopnuté z oboch strán veľkými sponami. Aktovka, ktorú nosila na pleciach, jej často nedovolila kráčať jej obľúbeným svižným krokom. Nedovolila jej to pre svoju ťarchu. Adelka chodievala sama. Niektoré deti mali kamarátov, s ktorými sa cestou stretli. Adelka nie, mala len svoju aktovku. V lavici tiež sedávala sama. Do školy si nosila červené jablko, mala ho každý deň.
Jedného dňa sa pocity z jej vnútra začali ukladať na papier. Boli to pravdivé, krehké výpovede nešťastnej malej dušičky. Adelka sa k peru sklonila vždy, keď už nebolo nič, čo by ju dokázalo udržať, aby vydržala. Možno to nazvať prvotinami, malými básňami alebo len jednoducho myšlienkami nežne rozloženými na papieri.

Peter bol úplne iný. Nechodil skoro, ani aktovku nemal ťažkú, ani jablko nemal každý deň. Vlastne, mával ho veľmi zriedka. Chodieval v starých dotrhaných nohaviciach. Mali takú nedefinovateľnú zašlú farbu, niečo medzi sivou a hnedou. Usmiaty nebýval, v jeho očiach bol smútok. Peter bol úplne iný, ale do školy tiež chodieval sám a v lavici sám sedával. Takíto boli. Keď sa stretli, vždy si darovali pohľad. Myslím, že už sa poznali.

Bol 23. december 1986, deň pred Štedrým dňom. Peter sa prechádzal po zasnežených uliciach Martina. Bolo krásne. Išiel so sklonenou hlavou, na sneh začali padať kvapky sĺz. Plakal. V tej chvíli boli oči skutočným dôkazom jeho vnútra. Išiel stále ďalej, ďalej a sám, mysliac na Adelku a jej nešťastie. Po uliciach sa prechádzalo množstvo ľudí, bolo počuť smiech, sršala odtiaľ láska spolu so šťastím. Možno aj z vŕzgajúceho snehu pod nohami. Deti sa naháňali a guľovali. Bol deň pred Štedrým dňom. Zastavil sa až pri trafike, v ktorej si zvykol kupovať noviny. Kúpil si ich. A keď lampy ohlásili čas na hodinách, Peter si pomalým krokom vychutnával život a deň pred Vianocami. Peter si život vážil. Prišiel domov. Býval v rodine svojho kamaráta, s ktorým sa poznal takmer od dvoch rokov. Vtedy, doteraz nevie ako, prišiel o rodičov. Túto rodinu a tento dom za tie roky začal považovať za domov. Bolo to miesto úprimné a srdečné, v rodine kamaráta Ivana sa cítil ako brat a ako druhý syn. Bol za to nesmierne vďačný, patrične to dával najavo, ale prenasledovala ho myšlienka, že to tým dobrým ľuďom nikdy nebude môcť vrátiť. Svoju vlastnú rodinu nepoznal, rodičov nevidel nikdy ani len na fotografiách, kto by mu ich bol ukázal ... Preto smútok nedefinoval nikoho výstižnejšie ako Petra.

Odvtedy sa každý rok, deň pred Štedrým dňom, prechádzal po Martine. Mal to mesto rád. Noviny si kupoval často, ale vždy deň pred Vianocami čakal, že ľuďom povedia niečo výnimočné. Nikdy ho však neprekvapili.

23. decembra 1987 sa znovu prechádzal sám. S Ivanom trávil veľa času, ale pre tento deň už bolo akosi dané, že sa Peter chodieval prechádzať sám. Cestou domov, idúc okolo školy, zastavil sa na mieste, kde si prvýkrát všimol Adelku. Dlho tam stál a spomínal na ten zvláštny okamih. Zamýšľajúc sa, prišiel na to, že ju má vlastne veľmi rád. Sám si nerozumel. Nikdy sa ani len nerozprávali, no predsa mali k sebe blízko. Pod lampou v snehu zbadal tieň, neobzrel sa. Stál tam rovnako nehybne ešte dlhú chvíľu a hlavou mu prúdil vír myšlienok. Primrznuté končeky prstov ho donútili pobrať sa domov. Všetci už spali, potichu sa uložil do postele, ale myšlienky sa mu v hlave tak bez okolkov uložiť nechceli. Mátal ho tieň v snehu pod lampou. Mátal ho celú noc. A jediné, čo to mohlo zastaviť, bolo vrátiť sa presne na to miesto ku škole, zbadať tam tieň ešte raz a obzrieť sa. Ale to by muselo byť šťastie a Peter ho už mal dosť. Posielal ho tam vnútorný hlas. Pred štedrovečernou večerou sa teda poponáhľal a postavil sa pred školu. Bol tam úplne sám, nijaký tieň, nijaké vŕzganie snehu pod nohami. Hlas povedal: ,, O rok. “

Peter v napätí odratával každý boží deň. Dúfal. 15. augusta 1988 videl Adelku na trhu, ako kupuje jablká. Už dlho nemal jablko a v tej chvíli mu naň prišla náramná chuť. Priblížil sa nenápadne k bedničke voňavých jabĺk a začal si precízne vyberať, vtedy sa ich pohľady stretli už po niekoľkýkrát. Potešilo ho Adelkino cudné usmiatie. Stretnutie na trhu ich viedlo každým dňom ďalej. Stretávali sa pri škole a niekedy pred Divadlom Slovenského národného povstania, divadlo v nich vyvolávalo akýsi neopakovateľný pocit, možno pokoj. Adelka hovorievala, že odtiaľ sála pravda. Radi sa spolu prechádzali. Chodievali aj na cintorín ku hrobu Adelkinej mamičky. Puto medzi nimi bolo pohltené čistotou a nehou, tlmené však bolo strachom. Peter Adelku ľúbil. Boli šťastní. Často ju odprevádzal domov a pred zhrdzavenou bráničkou sa ich pery vždy letmo objali. Aj Adelka ho ľúbila.

Po roku, 24.decembra 1988, Peter prišiel ku škole. V snehu pod lampou zbadal tieň, obzrel sa. Stál tam vysoký pán v dlhom kabáte, na hlave mal klobúk. Pôsobil tak vážene akoby bol Gorbačov pisár. Prísne črty tváre boli symbolom výstrahy, to si už ale nevšimol.

November 1989. Chceli sme sa vyslobodiť z ohrady, ktorá síce bola priestranná, ale veľa priestoru, nám malým, nedávala, chceli sme sa vymaniť spod hutného ovzdušia. Túžili sme odomknúť novej ére a vletieť do nej bez zábran a prekážok, s ľahkosťou. Petrovi a Adelke sa podarilo odomknúť láske.

Bol znovu august, znovu prenádherne horúci deň. Keď nebo zaliali hviezdy a mesiac zasvietil na cestu, Peter, držiac Adelku za ruku, išiel ju znovu odprevadiť domov. Vŕzgajúca bránička sa za Adelkou zatvorila. Doma bol otec, sestra s nimi už nežila. Na stole, nezvyčajne, čakala na Adelku večera. Otec sa jej nezvyčajne milo pozdravil a po chvíli povedal, že dnes ešte niečo má. Určite v rámci toho svojho neodkladného úradovania. Adelka len mykla plecami a sadla si za klavír.

Cestou domov sa Peter cítil nesvoj, sprvu tomu nevenoval pozornosť, ale keď ho, odomikajúc dvere do vchodu, ktosi, najprv len jemne, chytil za rukáv, zmocnil sa ho strach. Potom sa ho ktosi opýtal, či ho omrzel život. Otec chcel pre ňu predsa klavír.

Strata ju znovu lapila celou silou. Vtedy jej príroda znovu otvorila svoje krídla a papier vsiakol bordovú krv, ktorá sa jej nezastaviteľne valila zo srdca. To potom, kotúľajúc sa po tráve, zastavila priateľka Príroda a navždy sa oň starala. Cítila jeho tlkot a počúvala jeho vzlyky. Adelka, okrem úprimnej lásky, bezmocne nosila na cintorín aj voňavé červené jablko. Zvykla sa usmievať na mená na hroboch, ale jej úsmev bol v skutočnosti plač.

Zúfalo sa zamilovala do prírody, tej jedinej sa teraz vedela odovzdať, ukázať jej nepokoj a žiaľ, ktorý ňou lomcuje a raz ju núti k pokore, inokedy k sentimentu, ale najčastejšie k slzám. Tie po dlhočizných chvíľach dokázala zastaviť jednoduchosť, z ktorej bolo poskladané všetko navôkol. Milovala Adelka celý svet, chcela ho objať a možno pokarhať, ale trávy a lesy, to boli okovy. Veď sa do nich ukryl aj škrekot zo šesťdesiateho ôsmeho. A spomienky, to bolo niečo, s čím ho celý vedela poláskať na jednom mieste. Priateľku Prírodu jej nikdy nikto nevzal, ani jej sama neunikla.


Sarah Žiaková

Gzoznam.sk, prehľadný, triedený a kontrolovaný katalóg firiem a živnostníkov. Katalóg plný funkcií a prekvapení. Register firiem, ktorý sa neustále zlepšuje.

Prihláste sa na odber newsletteru.

Odporúčané firmy

Losstav

K základom spokojného bývania ...

Velkoobchod MFP papier

Hlavnou činnostou našej firmy ...

Overené zákazníkmi

Nábytok Rosina

Hlavnou činnostou našej firmy je vypraco...

Velkoobchod MFP papier

Hlavnou činnostou našej firmy je vypraco...

Stavebná firma Scandi Haus SK

Scandi Haus SK s.r.o. je poprednou spolo...