Veľkým nepriateľom Slovenska sú fámy, ktoré sa zmenia na hnev. Príklad z našej rodiny. Svokra stretla v meste spolužiačku. Hneď na ňu spustila, že vláda povolila homosexuálom všetko, čo sa len dá, a že sa budú môcť ženiť a vydávať v kostoloch. Babky to samozrejme museli okamžite riešiť. Keďže bolo babie leto, ich protestný dialóg na vyhriatej lavičke trval zo dve hodiny. Svokra doletela domov na poslednú chvíľu. Porušila si tak zabehaný biorytmus varenia a upratovania a ten dostal skutočne hyperaktívnu dimenziu.
Naraz odmrazovala mrazničku, piekla jablkový koláč, behala po byte s vysávačom a pripravovala si stravu na púť. Čiže si rozmrazovala šunku v mikrovlnke, na ktorú zabudla, a aj keď niečo cítila, tak si myslela, že cíti vôňu pečeného koláča. Jej hyperaktívny chaos sa nezmenil na katastrofu a na titulky v bulvári: ”Zať terorizoval úbohú starenku! Chcela sa upáliť v mikrovlnke so šunkou!” iba preto, že som prišiel domov a dymiacu mikrovlnku vypol.
Rodinný príklad ma utvrdil v tom, čo už dávno viem. Na Slovensku nikto nikoho nepočúva často preto, lebo si ľudia nerozumejú. Babkovský výbuch hnevu na vládu vznikol, lebo nevedeli, čo slovenský kabinet skutočne vytvoril pre genitálne menšiny. Veď čo si mali predstavovať po tým, že “stály odborný orgán Rady vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť sa rozrastie o výbor pre práva lesieb, gejov, bisexuálnych, transrodových a intersexuálnych (LGBTI) osôb”?
Vláda moja milená, ak chcete niečo urobiť pre blaho niekoho, tak to urobte tak, aby tomu rozumeli všetci. Informácie cez média ľudia vnímajú z hľadiska svojho veku a IQ. Viem o tom svoje. Pred rokmi som ako rodený mystifikátor v jednom rádiu tvrdil, že cigáni predávajú na trhu huby, ktoré ukradli veveričkám z ich zásobární. Tie si ich nanosili tak, že do nich zaťali zúbky a cez huby sa tak môžu prenášať nebezpečné choroby. Vyvolal som celostránkovú odbornú polemiku na stránkach vtedajšieho bratislavského Večerníka. Odborníci vážne diskutovali, či je to možné. Alebo som urobil reportáž o veľrybích ikrách, ktoré sa objavili na pultoch našich obchodov ako proteínová bomba. Prisám vačku, že som bol svedkom, ako sa na ikry pýtali v supermarkete zákazníci. Alebo som počas horúčav premiestnil biele ľadové medvede, ktoré od slnka zhnedli do Dobšinskej ľadovej jaskyne, tiež som dostal “ďakovný” telefonát, aby som už neblbol, lebo turisti sa húfne dožadujú štvornohej speleologickej rarity.
Moje zahrávanie sa ľuďmi nebolo nebezpečné ako fámy z nevedomosti. Tie dokážu vyvolať väčšie zlo ako len zhorenú šunku v mikrovlnke či zháňanie sa po veľrybích ikrách. Začnime konečne na Slovensku rozprávať tak, aby sme si rozumeli. Tým skutočne nemyslím presadzovať to známe a okrídlené "hovorím to tu ako pre blbých". Len trochu empatie a myslenia pri komunikácii mladších so staršími.
autor: MZ
