Po prisťahovaní sa do Nemecka som šla kúpiť odpadkový kôš. Špecializovanú predajňu pre domáce potreby som prešla niekoľkokrát. Hľadala som niečo podobné, ako sme mali na Slovensku.
Čo najväčší a najpraktickejší kôš, podľa možností, hnedej farby. Nenašla som nič, čo by mi vyhovovalo. Koše boli objemovo veľmi malé, vo vnútri dokonca členené na dve, alebo tri priehradky. Tejto jasnej indícii za účelom pochopenia miestnej kultúry triedenia odpadov som úboho nerozozumela. Oslovil ma príjemný mladý predavač: „Dobrý deň. Hľadáte niečo? Môžem vám pomôcť?“ Ospravedlnila som sa mu, že nehovorím nemecky a angličtinou mu vysvetlila, čo potrebujem. Jazykovo sa mi ihneď prispôsobil a vysvetlil mi, že všetko, čo tu vidím, sú odpadkové koše do domácnosti. „Really?“ Usmial sa a nadšene zdôraznil: „Ja! Natürlich.“ V hlave mi znelo: „Ja! Ja blbec! Vitaj v realite.“
Vysvetlené. Na recyklovanie jedna polovica, druhá nádobka do spaľovne. Pohoda. To dám. Noblesne som odpad pretriedila a prišlo prvé vynesenie do konví. Predomnou stáli štyri. Rôznych farieb. Začala som teda skúmať. V modrej vidím papier. Jasná vec. Žltá plasty a obaly, v dalších dvoch presvitajú cez sáčky šupky zemiakov, nejaká stará handra a škrupinky z vajíčok. Sebavedomo som vhodila svoje dva sáčky dnu podľa vlastnej logickej úvahy a mala zo seba veľkú radosť.
O hodinku zvoní sused. Zlatý človek, asi ide na kávu. Ešte mu veľmi nerozumiem. Zatiaľ sme boli skôr komická, ako priateľská dvojica. On nevie po anglicky, ja po nemecky. Volá ma von. Údajne na moment, že „show you. Comme.“ Cupkám za ním ako psík, prichádzame k odpadovým konvám. Neverím vlastným očiam. Berie môj sáčok, usmieva sa a otvára ho. Vyberá niekoľko odpadkov a ukazuje gestami bez slov ako nemému, že toto a tamto patrí do inej konvy, z druhého sáčku zase do celkom inej. Stojím, a asi sa usmievam veľmi kŕčovito. Sused pôsobí pokojne, ja ako moje dieťa, ktoré malo v ten čas dva roky. Ten mladý muž to berie smrteľne vážne. Nakoniec ma potľapká kamarátsky po pleci a povie: „Das ist ok.“
Separácia odpadu bola pre mňa jedna vážna škola. Nemecká precíznosť ma v tomto položila na lopatky skôr, ako som si uvedomila sever. Kým som vyložila nákup, alebo niečo navarila, trávila som nad smetím desiatky minút. Každý obal musí byť poskladaný do čo najmenšieho rozmeru. Kelímky z plastových obalov, ako sú jogurty, syry, či mlieka má byť prázdny a vypláchnutý. Po veľmi krátkej dobe mi bola ukázaná mestská skládka odpadov. Aby som vedela. Pretože nie všetko patrí do konví. Pri obytných domoch sú nádoby na plast, bio odpad, miešaný odpad do spaľovne a na papier. Všetko ostatné si musí každý sám odniesť na skládku, alebo na špeciálne zberné miesta.
Po niekoľkých týždňoch som šla prvýkrát vyniesť sklo. Zberné miesto je bez obsluhy, ale nie bez pravidiel. Tie tam visia na veľkej tabuli. Sklenené fľaše jedine bez vrchnákov, čisté a v žiadnom prípade nie keramické. Keramika patrí na skládku. Svoje dve rozbité šálky a jeden tanier som niesla zase domov. Kontajnery sú tri. Na sklo biele, hnedé a zelené. Modrý sklenený svietnik sa vrátil v taške so šálkami do špajze. Chcete ich oklamať? Neoplatí sa. Raz som šla odniesť sklo v nedeľu popoludní. Nestihla som vhodiť ani druhú fľašu a z okna z najbližšieho bytu sa vyklonila pani, ktorá mi zreteľným hlasom pripomenula, že sa v nedeľu sklo nevyhadzuje. Je to tam napísané. V ten deň som prvýkrát tabuľu dočítala dokonca.
Skládka je veľký objekt s dopravnými značkami, desiatkami kontajnérov a početným personálom. Prvýkrát ma obrátili hneď pri vchode, šoférovala som auto so slovenskými evidenčnými značkami. Kým neprinesiem potvrdenie o pobyte, odpadky z tohto auta na tejto skládke nevyložím. Druhý pokus bol už úspešný. Mala som v kufri niekoľko vriec, tašiek a mini taštičiek. Vážny pracovník ich útroby dôkladne skontroloval. Všetky. Niektoré aj dvakrát. Zvlášť polystyrén. Tvrdé plasty. Mäkké plasty. Elektro odpad. Batérie. Spomínaná keramika. Drevo. Kovový odpad…
Služby za odvoz a triedenie odpadu sú v Nemecku drahé. Dnes mi je jasné, prečo sú tie koše tak malé a prečo ma sused tak ochotne učil. Keď obdržím internetovú objednávku v bublinkovej obálke, už sa nečudujem. Stojí na nej milý oznam, ktorým ma obálka prosí, že túži byť separovaná správne. A tak papier poslušne oddelím od bubliniek a rozdelím ju do dvoch konví. So susedom pri káve rozprávam radšej o živote, ako o odpadkoch.
Autor: Zuzana Herich