Biely zázrak

Kategória: Spoločnosť
Aké krásne je, keď sa z neba spustí ten krásny biely poklad, ktorý padá a skrýva celú krajinu pod bielou prikrývkou, ktorá za okamžik zmení krajinu na biele kráľovstvo. Vraví sa, že neexistujú dve rovnaké vločky, že na svete dve rovnaké nenájdete.

Aké krásne je, keď sa z neba spustí ten krásny biely poklad, ktorý padá a skrýva celú krajinu pod bielou prikrývkou, ktorá za okamžik zmení krajinu na biele kráľovstvo. Vraví sa, že neexistujú dve rovnaké vločky, že na svete dve rovnaké nenájdete.
Je to krásny pohľad, ktorý sa vám zaryje do pamäti. Biele Vianoce si praje snáď každý. Krásne vianočné prázdniny plné jedla, darčekov a guľovačiek, predsilvestrovská alebo silvestrovská lyžovačka, jednoducho raj skoro pre každého. Sneh jednoducho pochová všetky nedostatky krajiny pod dokonalú pokrývku.
A sneh zakryje ešte niečo – VÝMOLY!!!


Aj napriek kráse a výnimočným chvíľam, ktoré si so snehom môžete užiť, je to aj bohužiaľ zlo, ktoré si užívajú najmä motoristi. Na Orave môžu byť dva metry a ľudia skoro bez problémov fungujú, ale v Bratislave sú už tri centimetre na cestách kalamita.
Cestári nestíhajú odhŕňať sneh a keď už ho konečne odhrnú (po nespočetných sťažnostiach a prvých havárijách), zväčša na zaparkované autá popri ceste. Potom tie cesty sem tam aj posypú a na týždeň sa zas zaparkujú do garáží a nevýdu z nich kvôli jednému problému – nemajú odhrnuté pred dverami garáží a na cestách je veľa snehu...no jednoducho slovenská logika.

Chodci to ale tiež nemajú ľahké. Okrem odmrznutých nôh a závejov snehu na chodníkoch, ktorí tam nahrnuli cestári (tiež nie veľmi výnimočný úkaz – nahrnúť sneh na chodník), na nich číha ešte jedno nebezpečenstvo – sneh padajúci zo striech.
Človek má len dve oči a na jednej úrovni...a nie je ako chameleón, ktorý sa vie pozerať dvomi smermi naraz. Ako chodec máte na výber – buď sa pozerať pod nohy alebo sa pozerať nad hlavu. Mne osobne sa už neraz stalo, že som len tesne zastala pred padajúcim kusom zmrznutého snehu v strede ulice. A priznám sa, párkrát mi padla hruda snehu už aj za golier.
Ale sme na tom podobne ako autá – tiež nevidíme, čo sa pod snehom skrýva.

Teraz ale nastáva otázka, čo robiť?
Cestári dostávajú denno – denne sťažnosti, ktoré sa týkajú výmolov na cestách, spôsobujú havárie, smrteľné nehody. Mesto by malo zas zodpovedať za chodníky, ktoré sú taktiež nebezpečné – chýbajúce kachličky, rozlámaný asfalt, kanálové poklopy, ktoré sa šmýkaju ako ďas, keď ich zakryje sneh. A samozrejme neodhádzané.
Za odhadzovanie chodníkov je teraz už zodpovedný majiteľ domu alebo obchodu, pred ktorým sa chodník nachádza, ale mesto neprispeje ani centom na soľ na posypanie. No pokiaľ sa zraní nejaký človek práve na vašom kúsku chodníka, vy ste vinný a s vami sa môže súdiť.

A čo sa stane, keď sa biela krása stratí?

Jednoducho nič. Veď cesty sa nešmýkajú, výmoly sú viditeľné, na chodníkoch vidno, kde je jama a kde je poklop, tak načo to rieľiť? Ľudia si už aj tak zvykli, že sa tu nič nedeje. Tak načo začínať so zmenami a robiť niečo s týmito výmolmi? Na jar je skoro, ešte môžu prísť mrazy, v lete sú cesty plné, škoda blokovať, na jeseň prší a v zime príde znovu sneh, tak čo, veď to tak funguje už roky rokúce, škoda meniť zabehnutý systém? A maily sú zadarmo, nech si ich ľudia píšu koľko chcú, ide iba o ich čas a o ich sťažnosti. Netreba ich riešiť, pretože sú len dve možnosti – buď ich prestanú písať a zmieria sa so stavom ciest alebo sa jednoducho vezmú a diery opravia samy z vlastnych financii. Tak načo rozúchavať nádej na zlepšenie situácie na cestách?

Modlitba slovenských cestárov sa určite začína slovami: “Otče náš, ktorý si na nebesiach, zošli nám sneh na cesty...”