Najväčší cintorín sveta. Dnes tam chodíme na exkurzie. Kedysi to bol vyhladzovací tábor, v ktorom bolo zmarených jeden a pol milióna štyristo sedemdesiat tisíc ľudí. Prevažne Židov. Každý z nich mal vlastný svet. Svoju mamu, otca, radosti aj starosti. A odišli, nevedeli prečo. Doteraz to presne nevieme ani my.
Koncentračný tábor Osvienčim založili 27. apríla 1940 v blízkosti rovnomenného poľského mestečka. Už v marci 1942 začali prúdiť prvé židovské transporty s nacistami. Počas dvoch rokov, od roku 1942 do roku 1944, deportovali do táborov v Osvienčime viac ako štyridsaťšesť tisíc väzňov z Terezína. Dvadsaťsedem tisíc Židov zo Slovenska, predovšetkým študentov, bolo chytených pri ilegálnom odchode zo Slovenska. Poslednými obeťami deportácie boli maďarskí Židia.
Po príchode transportu do Birkenau sa konala selekcia. Tu dôstojníci rozhodovali o tom, koho vezmú ,,na prácu'' a koho pošlú priamo do plynových komôr. Tie boli maskované ako sprchy, ktoré mnohých presvedčili, že ide o dezinfekčné opatrenie pred prácou. Bohužiaľ, nebolo to tak. Stalo sa, že sa niekto odhodlal na útek alebo aspoň na vzburu, no nemal šancu. Nádej týchto odvážlivcov sa väčšinou končila smrťou. Dvaja slovenskí Židia, Alfred Wetzler a Rudolf Vrba, boli medzi prvými, ktorí informovali svet o tom, čo sami prežili. Našťastie, ušli tomu najhoršiemu.
V lete 1944 presúvali väzňov do Nemecka. Pálili sa ich osobné veci a všetky dokumenty. Likvidovali sa plynové komory, dielne, baraky. Dodnes sa zachovalo štyridsaťpäť murovaných a dvadsaťdva drevených barakov, slúžia ako expozície a archív.
Nacistom sa pred Červenou armádou nepodarilo zničiť tristopäťdesiat tisíc pánskych oblekov, osemstosedemdesiat tisíc dámskych šiat, desaťtisíce párov topánok, šesť ton nevyexpedovaného ľudského vlasu, zubné a ortopedické protézy.
Päťdesiatšesť tisíc mužov a žien sa vydalo na pochod do nemeckých táborov, ale väčšina tam nikdy neprišla. Stovky z nich zavraždili, iní zomreli vyčerpaním a hladom. Tí, ktorí prežili oslobodenie 27. januára 1945, nežili dlho. Zomreli na infekčné choroby alebo spáchali samovraždu. Boli aj prípady, ktoré skončili na psychiatrii.
Pri hrôze, ktorú zažili títo ľudia, nás môže potešiť, že napriek nepredstaviteľným podmienkam prežilo okolo dvestotisíc ľudí. Väčšina si nepamätala, čo sa stalo, ostatní sa snažili zabudnúť.
autor: Sarah Žiaková