V sobotu večer som sa túlal nočnom Frankfurtom nad Mohanom a pripadal som si, že nie som v Nemecku.
Multikultura ovládla veľká nemecká mestá; všade partičky Afričanov a iných imigrantov, chodia v skupinách zhruba od šesť do desať ľudí.
Pred "kebabom" pijú čaj ženskej v šatke, pri východoch z garáží otravuje skupinka imigrantov a domáha sa agresívne almužny, v inom zákutí vás pozoruje partička mladých Turkov, čo berie ten dvorček ako svoje územie.
Nemci chodia po jednom, maximálne po troch ľuďoch (v prípade ženských skupiniek).
Čo z toho plynie za ponaučenie?
Že nemá cenu dopĺňať spoločnosť ľuďmi, ktorí sa neintegruje a vytvárajú svoje klany a - ak na to majú dosť síl - aj zóny.
Títo ľudia prinesú (a aj o tom pochybujem, veď tvorí najväčší podiel poberateľov dávok a osadenstva väzníc) maximálne ekonomický efekt.
Ale vo výsledku nič, čo by dali spoločnosti, z ktorej prosperity a kultúry žijú.
Asi to cítim moc ako'samec', ale nebolo mi z toho dobre, videl som, ako miestni samce strácajú územia a sú zatlačovaní inými skupinami. Bolo to ako smutný prírodopisný film.
Pozoroval som, ako sa ti tmaví chlapci pozerajú po dievčatách a špehujú je po uliciach v húfoch. Je v tom zvláštne napätie, ktorému potencionálny obete už privykli, na mňa to ale bolo príliš.
Dokonca som nevydržal a radšej odprevadil jednu nemeckú rodinu až k metru - neniesol som ten pohľad: Ide staršie tatko s ženou a pred nimi dve dcéry odhadom dvanásť a pätnásť rokov, obe svetlovlasé v krátkych sukniach a za ich chrbtom skupinka tmavých týpkov, čo sa ich drží a dievčatá okukuje. Nestalo sa nič, zatiaľ. Myslím ale, že toto nemôže dlho vychádzať a každopádne dôjde k pohrome, až sa imigrantom narodia deti, ktoré budú sebavedome cítiť nárok na zemi, kde sa narodili, začnú si ju pretvárať na svoj obraz a brať si, čo im podľa ich mienky patrí.
Ešte k tým skupinkám: Prílev imigrantov nás buď zatlačí do defenzívy - oni budú tvoriť silné skupiny, my sa ako jednotlivci budeme báť, vďaka čomu sa staneme ľahkou korisťou a hlavne budeme prichádzať o morálnu prevahu a pocit, že tá krajina je náš domov.
Alebo začneme tieto tlupy tvoriť tiež, čo bude rana európskej individualite, ale nebude zbyt.
Kto máte možnosť, spýtajte sa známych, čo žili v Rusku alebo na Ukrajine v deväťdesiatych rokoch. Každý blok, každé trhovisko ovládala miestnej partička a bojovala so všetkými okolitými o vplyv a o živobytie.
Áno, v čase núdze sa tí ľudia spojili v mafiánskej partičky, aby si zlým a drsným spôsobom zaistili životný priestor, avšak po zlepšení ekonomickej situácie sa tyhle party zasa rýchlo rozpadli a ľudia začali žiť normálne.
Lenže party imigrantov sa tvoria v krajine, kde je zatiaľ pokoj a poriadok, v krajine, ktorá sa o ne stará a kde sa nemusia ničoho báť.
Majú to zrejme tak dané výchovou a životným štýlom, proste sa budú týmto spôsobom vymedzovať a presadzovať - a my, ak ich do svojej spoločnosti vpustíme, budeme v defenzíve, ak sa nezačneme správať ako oni, a to si nikto z nás neželá.
Avšak, keď nebude zbytia ...
Autor: Stanislav Dupač