Dnes sa chcem venovať téme tzv. vraždy zo cti, ktorá je aj v Európe vážnym problémom a dôvodov, ktoré k tomu vedú. Tiež sa budem snažiť navrhnúť ako by som si predstavoval spoločnosť, ktorá takéto praktiky nielen verbálne odsudzuje ale aj robí praktické kroky na zabránenie podobným stredovekým kmeňovým nezmyslom.
Vraždy zo cti ako historická tradícia
V Nemecku je odhadom 4milióny Turkov, alebo občanov s tureckým povôdom. Značná časť z nich si priviezla so sebou nielen svoju reč ale aj zvyky, názory a postoje, ktoré sú v ostrom rozpore so súčasným právom. Jedným z takýchto zvykov je tradícia "namus" (neporušenosť, ctihodnosť). Táto tradícia velí rodinným príslušníkom zabiť sestru, dcéru ktorá zneuctila rodinnú česť. Pýtate sa ako to môže dvanásťročné dievča spraviť? Napríklad tým, že ju niekto znásilní.
Amnesty International uvádza z oblasti Anatólie veľa smutných príbehoch, ktoré sa čítajú ako horor. Stránka za stránku defilujú podrezané zastrelené či ináč zmrzačené dievčatá, kde páchateľmi sú vlastní rodičia, bratia či iní príbuzní. Najčastejšie sú vrahmi maloletí bratia obete z jednoduchého dôvodu. Turecký právny poriadok má nadhernú formuláciu. Umožňuje totiž zníženie trestu až o sedem osmín, keď sa jedná o čin spáchaný v afekte, „v bezprostrednej súvislosti s chybným sexuálnym správaním sa obete“. Tresty za vraždu spáchanú na ochranu rodinnej cti sú potom vo všeobecnosti veľmi nízke maximálne 2-3roky. Aj to je ešte veľmi prísny trest v porovnaní s Jordánskom, kde ochranca rodinnej cti vyjde maximálne s podmienečným trestom. Roku 2003 jordánsky parlament hlasoval proti sprísneniu trestov za vraždy zo cti, keďže by to bolo proti "náboženským tradíciám".
Náboženské zdôvodnenie vrážd zo cti
Mnoho apologétov islamu a aj samotných muslimov, ktorí sa snažia premaľovávať obraz islamu na ružovo pred (zatiaľ) majoritnou spoločnosťou tvrdí, že sa nejedná o islamskú tradíciu, že islam chráni život každého veriaceho.
Na rozdiel od takéhoto popierania však dôkazy vo všeobecnosti ilustrujú, že islamská ortodoxia vo všeobecnosti túto prax schvaľuje, hoci ju sama výslovne neodporúča. Najlepším príkladom v tomto bode je Umdat Al-Salik ("Opora pútnikova" v arabčine), manuál šaríje (islamského práva), certifikovaného Univerzitou Al-Azhar, najprominentnejšia a najautoritatívnejšia inštitúcia islamského práva vo svete, ako spoľahlivého sprievodcu ortodoxného sunni islamu.
Príručka uvádza (01.1-2), že "odplata je povinná voči komukoľvek, kto zámerne zabije ľudskú bytosť bezprávne", okrem " keď otec alebo matka (alebo ich otcovia alebo matky)" zabijú svojho potomka, alebo potomka svojich potomkov". Teda v súlade s týmto názorom je rodič, ktorý zabije svojho syna/dcéru kvôli "cti", či sa už jedná o záležitosti cudnosti, apostázy a podobne, nepodlieha v rámci šaríje žiadnemu trestu.
Tento výnos vychádza z hadísu (Sahih Muslim, Kniha 19, číslo 4457) kde sa potvrdzuje, že nikto by nemal zabiť dieťa, pokiaľ nevie to "čo Kádir vedel o dieťati, ktoré zabil". Kádir je postava z Koránu, ktorá sprevádza Mojžiša na ceste a zabije syna veriacich rodičov zo strachu, že bude rebelovať voči vôli Boha (18:74 a 18:80-81).
A z týchto dôvodov islamské náboženské autority boli pri odsúdení zvyku vrážd zo cti prinajlepšom váhavé.
Európa ako nové dejisko brutálnych praktík
Prisťahovalci od svojich tradícií nechcú upustiť ani po presťahovaní sa do Európy. Pravidelne sa na stránkach novín objavujú tragické príbehy getoizovaných rodín, ktoré zabijú dcéru kvôli tomu že sa napríklad príliš oddala západnému spôsobu života. Ak k takémuto prípadu dôjde, rodičia, alebo rodinná rada zasadne, odsúdi dcéru na smrť, zvyčajne vyberie najmladšieho člena rodiny, lebo sa podľa európskej legislatívy predpokladá najnižší trest a ten akt pomsty vykoná. V našej kultúre zavraždiť znamená porušiť to najhoršie tabu, v islamskej je ochranca rodinnej cti hrdina, stáva sa mučeníkom. Ostatní členovia rodiny, mlčia, spoluvina sa im dokázať nedá, hoci väčšinou ide o spoluprácu viacerých ľudí (jeden zadováži zbraň, ďalší zabezpečí "dodávku" obete a vrah už len stlačí spúšť). Ako sa vyjadril svojho času nemecký europoslanec za stranu Zelených Cem Özdemir v rozhovore pre Spiegel : „V rodine sa vyberie najmladší člen a na toho sa zvalí všetka vina.“
Toto sa netýka len tureckej kultúry, vraždy zo cti sú známe aj v pakistanskej, či arabskej komunite. Pred pár týždňami novinami prebehla správa o pakistanskej rodine v Anglicku, kde rodičia vlastnoručne udusili igelitovým vreckom svoju dcéru. Rodičov usvedčili na základe svedectva mladšej dcéry, ktorá sa na popravu svojej sestry musela pozerať. Jediným dôvodom smrti bolo, že sa správala príliš prozápadne a odmietla dohodnutý sobáš.
Je možné riešenie?
Hoci ide o ťažko riešiteľný problém, myslím, že v úplnom počiatku je koncept multikulturalizmu, ktorý nenúti ľudí integrovať sa, prijímať hodnoty okolitého sveta a pod. Komunity by nemali byť podporované v zmysle ich separácie, ale naopak v zmysle ich integrácie. V školstve a v preškolskej výchove by sa od začiatku mali likvidovať náboženské a rasové stereotypy, keďže jedna z najdôležitejších vlastností separácie na náboženskej báze, sú práve pohlavne oddelené aktivity. V žiadnom prípade by nemali byť podporované náboženské zvyky, ako je čas na modlitby, špeciálna strava, či typ oblečenia. Nesúhlas náboženskej komunity by nemal byť dôvodom prispôsobovať naše zákony a ohýbať ich podľa ľubovôle každého prišelca.
V krajinách Európy platí sloboda pohybu - nielen dovnútra, ale aj smerom von. Túto slobodu si mimochodom všimli už aj muslimovia v Belgicku, ktorí vyzývajú pôvodných Belgičanov na odchod z krajiny. Je len logické, že ak sa niekomu nepáči nemožnosť prispôsobovať okolitý svet vlastnému náboženstvu, využije slobodu pohybu a presunie sa inam. Držať ho tu nik nebude.
Práva jednotlivcov by mali byť posvätné, preto by štátna moc, sociálni pracovníci apod. pri podozrení mali promptne zasahovať v prospech postihnutého jedinca, aby sa nemohlo stať, že rodina bude rýchlejšia.
Sankcie za porušenie práva by mali byť jasné a zrozumiteľné a hlavne riešené nezávislou súdnou mocou. Nebáť sa vyhostenia ani pri ľuďoch dlhodobo vlastniacich pas krajiny. Bohužiaľ toto nejde spraviť pri občanoch, ktorí sa v danom štáte už narodili, takže sú to už plnoprávni občania s cudzozemskými koreňmi. Občan má samozrejme práva, ale aj povinnosť dodržiavať zákon a pri jeho porušovaní sa na neho aplikuje rovnaký meter ako na každého - spravodlivosť je slepá (alebo by aspoň mala byť).
Imigráciu riešiť výberom a nie náborom. Nekvalifikované pracovné sily nik nepotrebuje, preto sú nutné opatrenia na strane donorov imigrácie - podporiť systémové riešenia, zlepšiť životnú úroveň, vzdelávanie a pod.
Doplnenie:
Aj keď je dnes celosvetovo cca 90% vrážd zo cti vykonávaných v muslimskom prostredí, je nutné povedať, že väčšina teologických autorít vystupuje proti vraždám zo cti a považujú to za kmeňový zvyk.
autor: Juraj Polacek