Niekedy to nevíde tak, ako si prajeme

Kategória: Aktuality
Človek si môže plánovať všetko do posledného detailu a myslieť si, že nič ten plán nemôže zničiť. Ale práve v takých cvhílach je to úplne naopak – môže sa to pokaziť na najmenšej drobnosti. Je to ako varenie, kedy musí byť všetko správne načasované a zrazu keď sa niečo nestihne, jednoducho to jedlo sa nepokazí.

Človek si môže plánovať všetko do posledného detailu a myslieť si, že nič ten plán nemôže zničiť. Ale práve v takých cvhílach je to úplne naopak – môže sa to pokaziť na najmenšej drobnosti. Je to ako varenie, kedy musí byť všetko správne načasované a zrazu keď sa niečo nestihne, jednoducho to jedlo sa nepokazí.

Po dlhom čase, naozaj dlllhom čase som si našla prácu. Boli to úmorné chvíle, absolvovanie pohovorov do množstva firiem a rovnaké množstvo odmietnutí. Prekážok bolo niekoľko – nedostatočné objasnenie, čo od uchádzača požadujú, aké sú nároky; nespomenutie jazykových znalostí; potreba vlastniť vodičský preukaz; znalosť niektorých počítačových programov a na záver – vynechanie skutočnosti, že budem musieť začať pracovať na živnostenský list.

Na prvé pohovory som chodila s úsmevom na tvári a myslela si, že každú jednu z nich dostanem. Bola som sebavedomá, spokojná sama so sebou, krásne namaľovaná a upravená, jednoducho pripravená okúzliť ich a prijať ich ponuku. Ale ako to býva, po čase to človeka oslabí. Po niekoľkých pohovoroch, kedy sa mi neozývali, mierne som znížila svoje nároky a hľadala si akúkoľvek prácu.
Chodila som na pohovory ďalej a ďalej, znou a znovu som si pripadala neúspešne a čím ďalej tým viac. Po tom poslednom som skončila už o druhej na pohári vína s neúspešnou uchádzačkou číslo dva. Ono to vyznie príšerne, ale bola som rada, že som v tom nebola sama. Celkom sme si s tou kočkou sadli, kecali sme o práci a nepráci, ako trávime dni ako nezamestnané a nakoniec sme si vymenovávali spoločnosti, v ktorých sme boli na pohovore. Sranda bola to, že sme asi v štyroch spoločnostiach boli spolu na pohovore.

Potom sme prestali kecať o veciach, čo nás deprimovali v pracovnej sfére a začali sa navzájom deprimovať skutočnosťami z osobného života. Po litri vína, krabičke cigariet a pár vyronených slzách nad skutočnosťou, že máme dvadsať päť, sme nezadané a nezamestnané sme sa rozhodli odísť a zmeniť lokál. Obe sme boli oblečené ako na pracovný pohovor, čo zahŕňalo čierne rifle, opätky a blúzku. V peňaženke pár drobných a nervy na svet. Rozhodli sme sa vbehnúť do obchodu, kúpiť si jednoduché tričko a šup niekam ďalej sadnúť si.

Bolo už skoro sedem, tak sme sa rozhodli pre niečo trochu “povzbudzujúcejšie” - vbehli sme do rokového baru a sadli si k stolu blízko partie pekných chlapov. Tak to bol plán na tento večer – zbaliť aspoň niekoho, kto nás pozve na drink. Áno, vyznie to príšerne a áno, bolo to príšerné, ale chceli sme sa len jednoducho odreagovať.
Niekto je zmrzlinu, niekto si kupuje nové topánky a niekto si jednoducho zdvihne sebavedomie milými pohľadmi a príjemným pokecom s niekym novým.

Na druhé ráno som sa zobudila s miernou bolesťou hlavy, niekoľkými zmeškanými hovormi z neznámeho čísla a blbým pocitom, že ani tú všerajšiu prácu nedostanem. A nemýlila som sa. Z toho neznámeho čísla mi volali z agentúry, že prijali uchádzačku, ktorá tam bola so mnou. Takže s veľkou radosťou som jej volala, že môže byť rada. Včerajšok vyšiel, odreagovali sme sa a ona začína v novej práci.
Z jej mrmlania som pochopila, že jej je statočne zle, bolí ju hlava a svoje áno dostala z ďalších asi troch pohovorov.

Karma je sviňa!