Nepáči sa mi pointa tohto pojmu, ale bez neho by to nešlo. Gatekeeping je súčasťou každodenného predostierania informácií. Je to proces zabraňovania úniku deviatich informácií o udalostiach z desiatich na povrch. Jedným sa musí zabrániť, aby dostali priestor iné, vraj dôležitejšie. Toto zabraňovanie je na pleciach gatekeeperov a za tých sú zvyčajne považované médiá.
Médiá respondentom manipulujú, zväčša upútaním pozornosti. Gatekeeping je jedna z najľahších ciest ako vzbudiť u respondenta záujem. Denne sa vo svete udejú milióny vecí stojace minimálne za zmienku, správy nám však povedia o desiatkách. Proces, ktorým gatekeeper selektuje udalosti je individuálny, teda často subjektívny. Spôsobujú to rôzne faktory - politická sloboda či nesloboda, mienka o organizácii, s ňou spojená jej úroveň, zdroje, z ktorých sú informácie prijímané. Názor niekedy premôžu peniaze, ekonomickú organizáciu média teda možno považovať za ďalší faktor. Tak aj samotný vkus a názor členov redakcie či jej majiteľa.
Gatekeeping, aj keď má určité normy, nezvyknú byť dodržané všetky súčasne. Stotožňujem sa s výrokom pána Denisa McQuila: ,,Spravodajstvo je často skôr referovaním o tom, čo o udalosti povedali významné osoby, než referovaním o udalosti samotnej.“ Spravodajstvo je často aj referovaním o všeobecných pravdách. To nie je správne! Človek nepotrebuje vedieť, čo povedala, resp. čo si myslí Madonna, človek to len chce vedieť. Upúta ho titulok alebo ohromujúci komentár v televízii. Chce to vedieť preto, lebo si na také informácie zvykol. Mne sa však pojem ,,spravodajstvo“ spája s pojmom ,,seriózny“, ,,dôležitý“, ,,objektívny“. Poukázanie na tento jav práve na celebritách je len výstižný, nie jediný.
Poukážem aj na konkrétnom banálnom príklade týkajúceho sa vyslovenej zbytočnosti - Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých. Denník Sme 31. októbra 2012 uverejnil správu s titulkom: ,,Dobrá správa na Dušičky, smrť môže byť príjemná.“ Titulok je absolútne neadekvátny a neúctivý, vo mne navodil presne opačnú reakciu ako pravdepodobne mala byť v čitateľovi vyvolaná. Počas Dušičiek by nepomohla ani zmena titulku na: ,,Smrť môže byť príjemná.“ Keby však bola správa so zmeneným titulkom uverejnená v inom čase, dalo by sa to oželieť. Nedalo by sa však oželieť, že sa taká správa v novinách nachádza. To nie je spravodajstvo. Rovnako ako druhý príklad z obdobia Dušičiek, televízie automaticky s príchodom a odchodom týchto sviatkov informovali ľud o tom, ako prebieha zapaľovanie sviečok na slovenských cintorínoch, ako ľudia sviatkujú. No ľudia nesviatkujú, sú to síce sviatky, ale ja v týchto dňoch s láskou spomínam na tých, ktorí už so mnou nie sú.
Nesviatkujem!
Informácia o tom, či sú cintoríny rozsvietené viac ako po iné roky je zbytočná, nie je na nej kúsok užitočnosti, zaberie pritom niekoľko sekúnd, ba možno aj vyše minúty z drahocenného času správ, do ktorého sa dôkladne vyberajú stovky informácií z miliárd informácií.
Možno je teda niekedy gatekeeping zastrešením toho, o čom svet nemá vedieť, na čo svet nie je pripravený tak ako na Madonin postoj či na to, čo každý z nás zažíva so svojimi rodinami, že si napríklad uctí pamiatku zosnulých.
Selektovanie má v našich médiách množstvo lapsusov a využíva sa pri ňom nadmerné množstvo ,,balastu“, v konečnom dôsledku je to jediné východisko. Bez neho by médiá neboli schopné odovzdať verejnosti to, čo vedia. A verejnosť by to ani nebola schopná prijať. Určite by sa ale dalo s gatekeepingom narábať rozumnejšie, kto by mal však potom na starosti iné záujmy? Médiá potrebujú čitateľa, diváka, poslucháča, a tak je ich úlohou prilákať pozornosť a zaujať, neodradiť. Aj pomocou gatekeepingu. Nie je teda založený na subjektivite, ale ani na objektivite. Do domu si predsa tiež nepustíte nepriateľa.
autor: Sarah Žiaková