Cesta z Bratislavy do Martina. Vlakom. Cesta domov. Radšej mám novšie vozne. Naše vlaky takých pár majú. Aj teraz v ňom sedím. Vo vozni pre deti. Riskujem, že ma nejaký otecko s upišťanou dcérenkou čo chvíľa vyhodí, ale stojí to za to. Riskujem rada. A napokon, tie dcérenky pištia tak, že ja viem skôr ako oni, že si sadnú na moje miesto. Moje miesto je ich miesto. Spakujem sa a idem hľadať miesto inam. Opäť do vynoveného detského vozňa.
Aj dnes som mala šťastie. Vo vlaku sa ľudia tlačili ako haringy. Ale vždy verím v jedno voľné miestečko. Prekračujúc kufre v uličkáchdostala som sa ku miestam pre deti. Prázdno! V otvorenom kupé boli prázdne dve šestice miest. Ticho a pokoj. To som potrebovala. Chcela som splniť povinnosti do školy. Prečítať novelu Kritický deň a upravovať nepoznaný text. Mala som ideálne podmienky.
Potom vlak zastal na stanici v Leopoldove. A v detskom vozni som už, veru, sama nebola. No to by nemuselo znamenať, že prídem o svoje ticho. Ale znamenalo... Nastúpili dve Rómky s dievčatkom - nazveme ich pani A, pani B. Slušne sa opýtali, či je tu voľné. Bolo. Z kufra vybrali šminky a parfumy. Farbu rúžu, púdru i ceruziek na oči som oželela. Obavy som však mala z vône. Lebo mi nevoňala. Tú po chvíli zatienil vydýchaný vzduch. Vlastne neviem či chvalabohu, či bohužiaľ? Dievčatko sa tiež namaľovalo. Nech sa učí. To bolo stále v poriadku.
NEVINNÁ NOVELA
Mali igelitiek a igelitiek. Aj kufor. Kým sa s touto batožinou usadili, dvakrát o mňa zakopli. Povedali: ,,Sorry”. Inak kombinovali rómčinu s nemčinou. Ale zachytila som aj pokus o angličtinu. Ja som chrúmala hrušku. Dievčatko pozorovalo každý môj hryz. Pohoda. Začala som čítať novelu Kritický deň. Ale kým som stihla obrátiť stranu, dámy sa dali do reči. A poviem vám, urobili to s vervou. Komolenie troch jazykov. Prízvuk, tón, sila hlasu, prejav. A ignorovanie mojej osoby. To keď sa spojilo, a dvojmo, to bol nie začiatok, ale koniec Kritického dňa. Teda, ako sa to vezme...Takže novela Kritický deň nie, to bolo nemožné. Ešte som ale chcela upravovať článok, a ten bolo treba najprv prečítať. Prvá strana z piatich prečítaná, napodiv bez rušivých vplyvov. Spokojne prechádzam na druhú.Vtom mi pani B kladie otázku: ,,Budú chodiť s tými vozíkmi? Keď netreba, tak chodia a keď ich človek potrebuje, tak tu nie sú.” ,,Väčšinou chodia, ale o vozeň ďalej je reštauračný vagón,” odvetila som. Po chvíli sa pani A vrátila s pollitrovkou coly. Popod nos si šomrala: ,,Euro aj päťdesiat centov.” Druhá strana textu na redigovanie, a rovnako aj ďalšie, boli v túto chvíľu zabudnuté.
Hľadiac na moju jeden a pollitrovú fľašu prírodnej minerálnej vody za štyridsaťdeväť centov, počítam. Za toľko vody, koľko mám ja, by bola pani A schopná zaplatiť deväťkrát viac. Liter a pol coly by kúpila za štyri a pol eur. Nejde mi to do hlavy...
Malá slečna zaspala. Myslím, že vedela prečo. Mne sa nedarilo ani driemať. Nechýbalo veľa, aby mi praskla hlava. Túžila som po tichu. Už som nechcela čítať Kritický deň, ani nijaký text. Chcela som len v tichu potichu rozjímať. Hľadieť von oknom. Ako vždy cestou vlakom. Ale dnes som mala smolu.
Vlak mešká. Prisadla si k nám akási slečna, hneď bola ďalšia debata na svete. Nadarmo sa modlím za ticho. Chcem byť doma. Rýchlo! Zvoní telefón, pani A zodvihne a hovorí, ešte hlasnejšie ako doposiaľ: ,,Yes yes. No home, home tu urs. Sleeping, sleeping, yes. Bus? No bus, undere no bus. Yes yes. Sleep? Good good, yes yes. Bye bye.
Cudzej dievčine vysvetľuje: ,,Ideme z Londýna. Máme tam mužov – Angličanov. Naozaj to s nami myslia vážne. Ja som tam druhý mesiac, ona (ukazujúc na ňu prstom hovorí, že sú sestry) prvý. Ju som dotiahla, aby som nebola sama tam. Ozaj nás majú radi, aj nám to dokazujú. Týždeň som len s ním bola a už mi retiazku zlatú kúpili jeho bratia.”
Myslím si o tom svoje... A zisťujem, že tak rýchlo mi to neujde. Prvý raz sa počas tejto cesty uškŕňam. Už viem, prečo im je ľahostajná cena coly. Ale prečo im je ľahostajné jej zloženie, keď vyzerajú ako dve torty? Možno práve preto...
Slečna vystúpila v Považskej Bystrici. Ja uprene hľadím do notebooku, aby im nenapadlo ma vyrušiť. Ony mi však núkajú tik-tak. Neprosím si. Odmala si cukríky od cudzích neberiem.
Začína pršať. Keď som odchádzala z Bratislavy, svietilo slnko. Ale vtedy som bola sama v kupé a vôkol mňa sa rozprestieralo ticho. Teraz sa, vo vozni pre deti, prekrikujú dve rómske sestry. Dievčatko nepiští, spí. Mňa bolí hlava. Do školy som nespravila nič. A prší čoraz viac. Kritický deň.
VRÚTILI SA DO VRÚTOK
Vlak spomaľuje. Panie sa ma pýtajú, aká stanica nasleduje. Sme pred Žilinou. Myslia si, že po Žiline bude Ružomberok. ,,Ale pred ním ešte Vrútky, tam vystupujem ja, a Kraľovany,“ opravujem ich. Na to sa ma pani B opýta: ,,A tam sa čo, vrútili?“ Žasnem. Ony sa rehocú. Lenže to nie je všetko - v Ružomberku vraj bolo veľa ruží, v Žiline veľa žíl.Je čas pozdraviť sa. Pri dverách čakám na vrútockú stanicu. Som doma. Konečne! A tu nech kričia. Nech kričí otec, mama. Nech mi aj ziapu do ucha. Nech mi aj praskne hlava.
A potom, niekedy, si rada vychutnám ticho. Teraz naň nie som pripravená.
Autor: Sarah Žiaková
