Neomylnému pánovi Urbanovi

Kategória: Aktuality
Priznávam sa, drahý pán Milko Urban, neviem, ako začať. Ako len sa Vám prihovoriť... Ťažko je aj skláňať sa pred človekom ako ste vy, ach, veľmi ťažko. No bolo by hlúpe nepovedať o veciach, ktoré ma vedia naplniť šťastím. Ktoré ma zavedú do diaľok, o akých iní nemajú potúch. O veciach, ktoré majú zmysel ˗ i keď prekypujú slzami i rehotom, či privádzajú na svet, či schádzajú zo sveta, či milujú, či nenávidia, či sú jednoduché, či zložité, či jasné a či mätúce. Lebo, čo si budeme klamať, zmysluplných vecí nie je príliš veľa, ba nie je ich ani dosť na to, aby sa ušlo každému. Nehodno pred Vami tajiť skutočnosť, že chodí málo takých bytostí po svete, ktoré nie v hlavách, lež v srdciach nosia myšlienky, čo by vedeli povzniesť i celé ľudstvo. Že je vás primáličko takých, ktorí na ľudské pravdy nemusíte prichodiť, nedumáte nad nimi, nemordujete si myseľ, ani nepritláčate nasilu pero k papieru. Že je vás skutočne, pán Urban, mizerne málo takých, ktorí pozorujete, všímate si i uvažujete dôsledne. Netreba vám hľadať. Stačí žiť krásny prostý živôtik. A či je plný zármutku či veselenia, stačí si ho vedieť krásne odžiť. A to vy viete. Veď ste to dali na známosť, a nie raz. Preto sa, milý Milko, uchyľujem k vašej tvorbe. Tá ma snáď najviac poučí. No nenútene. Jej stačí, že je, že je stvorená Vami. Inak sa jej, vari, ani konať nedá. Iba poúčať. A rozplakať, rozosmiať, rovnako nenútene dokáže aj prinútiť k zamysleniu či rozhodnutiu. Dať vám to, čo práve potrebujete.

Priznávam sa, drahý pán Milko Urban, neviem, ako začať. Ako len sa Vám prihovoriť... Ťažko je aj skláňať sa pred človekom ako ste vy, ach, veľmi ťažko. No bolo by hlúpe nepovedať o veciach, ktoré ma vedia naplniť šťastím. Ktoré ma zavedú do diaľok, o akých iní nemajú potúch. O veciach, ktoré majú zmysel ˗ i keď prekypujú slzami i rehotom, či privádzajú na svet, či schádzajú zo sveta, či milujú, či nenávidia, či sú jednoduché, či zložité, či jasné a či mätúce. Lebo, čo si budeme klamať, zmysluplných vecí nie je príliš veľa, ba nie je ich ani dosť na to, aby sa ušlo každému. Nehodno pred Vami tajiť skutočnosť, že chodí málo takých bytostí po svete, ktoré nie v hlavách, lež v srdciach nosia myšlienky, čo by vedeli povzniesť i celé ľudstvo. Že je vás primáličko takých, ktorí na ľudské pravdy nemusíte prichodiť, nedumáte nad nimi, nemordujete si myseľ, ani nepritláčate nasilu pero k papieru. Že je vás skutočne, pán Urban, mizerne málo takých, ktorí pozorujete, všímate si i uvažujete dôsledne. Netreba vám hľadať. Stačí žiť krásny prostý živôtik. A či je plný zármutku či veselenia, stačí si ho vedieť krásne odžiť. A to vy viete. Veď ste to dali na známosť, a nie raz. Preto sa, milý Milko, uchyľujem k vašej tvorbe. Tá ma snáď najviac poučí. No nenútene. Jej stačí, že je, že je stvorená Vami. Inak sa jej, vari, ani konať nedá. Iba poúčať. A rozplakať, rozosmiať, rovnako nenútene dokáže aj prinútiť k zamysleniu či rozhodnutiu. Dať vám to, čo práve potrebujete.

A keď už takto veľkolepo chválim Vaše nadanie, musím Vám povedať aj svoje ďalšie postrehy. Neskonale, pán Urban, obdivujem Vašu prostú hrátku so slovom i vetou, vlastne s celou štylistikou. V jednoduchosti je krása, to hej, no len výnimky to vedia potvrdiť. A vy, pán Urban, vy ste tou výnimkou. Kedysi o vás i pán Medveď napísal, že slovo je pre vás mocný nástroj. Že rovnako pozorne s ním narábate či ide o postavičku, či o hrdinu. Keď je žena čudná, viete, že je treba písať o čudnej žene, keď je zvláštna, píšete o zvláštnej. Ak ten chuligán niekoho ošmekol, tak ho ošmekol, nie okradol, ani oklamal. Ak raz Spiežovček rezko vykročil, tak to bolo rezké vykročenie. A Ráztoky sú Ráztokami, nie slovenská dedinôčka. Aké jednoduché. Veď okolnosti navrávajú, ako rozoznať detail. Prečo teda ostatní píšu opisne, s pátosom, prečo vymýšľajú kadejaké prirovnania? Z takých naničhodných slov vznikajú prázdne nezmysly. Vy ste dokonca aj obsah obaľovali výlučne do príznačnej formy. A trafili ste to vždy presne. Akoby ste boli neomylný. Mám vlastne adekvátne podozrenie, že ste takým boli. Neomylným. A tak Vás budem aj volať! Neomylný pán Urban.

Mám od Vás veľmi ďaleko. I keď vy ste mi blízky, teda, blízky je mi tvar, myšlienka, poetika Vašej pravdivej, no nežnej, prózy. Avšak to nie je všetko. Najbližší je mi Váš triezvy rozum. Ten ma upozorní vždy, keď schádzam na zlé chodníčky. Lebo viete, pán Urban, ja mám dočinenia s novinárčinou, i vy ste mali, no napriek tomu, lanária ma literárne zákutia, i Vás zlákali. A tu sa Vám túžim podobať. Netúžim však prvoplánovo napodobňovať Vaše usádzanie obsahov do všakovakých foriem, to nie, kdežeby! Ani uvažovať nechcem podľa Vášho gusta. Ja mám v úmysle robiť si veci po svojom. Po svojom aj uvažovať, ale zato triezvo – ako ste to robievali vy.

Obdivujem, drahý Milko, na Vás ešte ďalšiu schopnosť, a to nadčasovosť. Vďaka tej Vás vlastne poznám. Predsa len, som od Vás o čosi mladšia. A keby čas zatajil, koho stvorili na tomto svete, v tejto krajine, v oravskej prírode, kto v tomto kraji tvoril, to by len bola nepekná trúfalosť. To by bola nenapraviteľná škoda. Tak vidíte, aspoň toto si zobrala do rúk spravodlivosť. Rozhodla sa Vás pokorne velebiť, a verte mi, to je česť. Máte vôbec tušenia ku koľkým spravodlivosť ani len nepričuchla? Ju si je ťažko získať. No k Vám prišla sama, po mnohých útrapách, ktoré vám život hodil pod nohy. Nik sa s Vami nemaznal, ja si to uvedomujem. A o to viac si Vás vážim. Najmä Váš triezvy rozum. Iste viete, že na ten nie je ľahké naďabiť. V týchto nevrlých časoch určite nie. No myslím si, že keď ste vy boli na mojom mieste, nebolo to s tým rozumom bohviečo ani vtedy...

Ďalšie, za čo Vám ďakujem, je autentickosť. Síce, poviem pravdu, neprečítala som nekonečnú hŕbu románov ani noviel, autentickosťou vo vašich dielach som si stopercentne istá. Ďakujem Vám za ňu, veď je skvostná. Práve vďaka nej pri Ilčíčkinom nešťastí bodali mňa, na dražbe domu sedliaka Martina mi odpredali dom, raz som, uberajúc sa chodníkom ako nevesta Pavla Duchaja, mizla v hustom dyme, bola som dokonca i bystrým okom Petra Štelinu a dala som si neúprosne záležať, aby sa svedomie Ondreja Zimona vzoprelo, poslušne som vychádzala v ústrety aj Adamovi Mičinovi ako jeho kobyla a nakoniec, pri Jaškovom sklamaní v láske, som vo vzduchu zacítila jeseň. Váš rukopis totiž dáva čitateľovi pocit, že sa tu a teraz zúčastňuje situácie. Ocitá sa na miestach, kam ho vedú Vaše stopy. Ak by ste sa, pán Urban, rozhodli, že budú viesť do exotických krajín, nasledovala by som Vás i tam. A viete prečo? Lebo by som Vám to verila rovnako ako Vám verím oravský život. Áno, verila by som i to a stúpala by som po Vašich stopách, som však spokojná, že sa utiekate k domovine. Veď ako Vám poradil pán Tetmajer, tá je vraj najväčšou istotou pre spisovateľa.

Napokon sa prihováram a ďakujem aj vám, vážení páni inšpirátori. Áno, vy, neúprosní literáti, vy ste neopomenuteľnou silou, ktorá popudila Mila Urbana nielen k neopakovateľnej tvorbe, ale najmä k nenapodobiteľnému životu. Pokorne sa vám klaniam, vážený pán S. H. Vajanský, pán P. O. Hviezdoslav, pán M. Kukučín, pán F. M. Dostojevskij a nepochybne i vám, pán K. P. Tetmajer. A keby len týmto osobnostiam. Klaniam sa všetkým, ktorí ste Mila Urbana usmerňovali, a to veľa ráz nevedomky.

Autor: Sarah Žiaková