Je to cesta niekoľko storočí do minulosti, keď ešte južnú časť Brazílie pokrýval Atlantický prales. Pozerám z okna vlaku, ktorý pomaly klesá k oceánu, na bujnú vegetáciu okolo železnice a predstavujem si, ako zelený musel byť tento kút planéty, kým ho Európania nezačali osídľovať v prospech portugalskej koruny.
Z Atlantického pralesa však po výrube, ktorý jeho pôvodnú plochu redukovalo na desatinu, zostali len zbytočky roztrúsené po juhu domoviny slávneho futbalistu Pelého. Džungli možno nájsť vnútri Rio de Janeira, kde divočina obývaná malými opicami môže Kristovi rozpaženému na mestom pripadať ako vstup do raja. Ja sa však za ňou vydám do štátu Paraná a volím dopravný prostriedok, ktorý je v Brazílii skôr raritou: vlak.
V meste Curitiba, ktoré svojimi výškovými budovami a presklenými tubusy miesto autobusových zastávok presvedčí aj skeptika, že Brazília nebude mať s organizáciou futbalových majstrovstiev sveta v roku 2014 výrazné problémy, mierim na nádraží. Chystám sa na päťhodinovú cestu, pri ktorej sa po 110 km dlhej trati dostanem plazivým tempom z náhornej plošiny v takmer tisícmetrovej výške až k pobrežiu.
Je nedeľa a súprava je plná do posledného miestečka. Blahorečím si, že som si lístok kúpil deň vopred. Už v tú dobu boli vypredané jednosmerné lístky do lacnejšej triedy za 74 realov (800 Sk), musím teda zaplatiť 107 realov (1 150 Sk). Za vyššiu cenu dostávam odmenu: malú desiatu a plechovku miestne limonády Guarana Antartica, ktorá v Brazílii šliape na päty Coca-Cole.
Medzi pasažiermi prevažujú miestny, čo sprievodcu vedie k domnienke, že výklad v portugalčine stačí. Rozpráva o tom, prečo dráha vlastne vznikla. Pochopím len útržky, takže sa neskôr poučím z internetu. V druhej polovici 19. storočia hľadali obchodníci možnosti, ako rýchlo dostať obilia z oblasti Curitiba do prístavov, z ktorých by sa dalo exportovať. Bola to doba, ktorá milovala lokomotívy, preto sa aj Brazílčania rozhodli pre toto riešenie, hoci terén bol mimoriadne zložitý.
Železnice v mimoriadne náročnom teréne
Curitiba síce leží v rovine, ktorá potom ostro spadá k oceánu. Európski inžinieri, ktorí boli konštrukciou poverení, si s tým poradili množstvom serpentinových klesaní, trinástimi tunelmi a 30 mosty. V roku 1885 po piatich rokoch práce deviatich tisíc ľudí začala železnice s veľkou slávou prevádzku.
Od tej doby Brazília plne stavila na automobilovú dopravu tovaru (s výnimkou Amazónie, kde dominuje lodný transport) a v 90. rokoch sa železnice prestala vyplácať. Ale prišlo sa na to, že cesta malebnou krajinou môže byť turistickým lákadlom. Bola to trefa do čierneho.
Vlak nie je výkrikom nových technológií, ale nepatrí ani medzi veteránov. Stručne povedané, vo vozovom parku slovenských dráh by sa ľahko stratil. Nevýhodou sú okienka, ktorá sa nesťahujú, ale otvárajú do strán. Lenže dosť obmedzene, čo účastníka vyhliadkové jazdy poteší asi ako vegetariána steak na tanieri.
Fotografovanie je celkom komplikované. Našťastie sprievodca hlási, či sa po vyjdení z tunela máme sústrediť na krajinu vľavo alebo vpravo, takže je možné dopredu zaujať fotografickú pozíciu.
Trsom banánov takmer cez nos
Pohľady na národný park Marumbi sa otvárajú nádherné. Od strmé skaly, ku ktorej sú koľaje prilepené, vidíme do diaľky na zelené plochy, nad ktorými sa klenie blankytná obloha. V niektorých miestach zase zájdeme do divokej vegetácie.
Keby sme cez nepraktická okienka mohli vystrčiť hlavu, zrejme by sme si ju zrazili o trs divoko rastúcich banánov alebo by nás zrazili palmové listy. Rušňovodič sa nám snaží dávať čo najviac času na nadobudnutie snímok, takže brzdy na pomerne strmé dráhe bez prestania jačiac škrípu. Kedykoľvek prechádzame tunelom, doľahne do môjho vagónu, ktorý je zaradený ako posledný, krik zo zvyšku súpravy. Brazílski výletníci si prejazdy tmou kráti vreiskotom ako v paródiu na horor.
Prídeme do Morretesu polohluchý od ustavičného škrípania bŕzd. Prevažná väčšina pasažierov tu vystúpi. Tu totiž panoramatická jazda končí. Posledných 42 kilometrov vedie po poľnohospodárskej krajine až do Paranaguá na atlantickom pobreží, na túto časť prechádzky nás zostane len desiatka. Väčšinu vagónov odpojí a nás naženie do prvého za lokomotívu. K mojej zlosti zisťujem, že tu majú okienka jednoducho sťahovateľná.
Kokosový dýchánek v Paranaguá
Z exkurzie do histórie neobývané Brazílie sa dostávam do súčasnosti jej občanov patriacich k chudobnej väčšine. Dedinčanom vidím až do kuchyne. Bývajú v kolnách z nepravidelne stlučených dosiek alebo v domčekoch z nenahozených tehál. Vyblednutá bielizeň sa suší na šnúre natiahnutej medzi seschlými banánovníky, blízko sa na tlejúce skládke páse kôň. Malí naháči beží po bahnitej ceste a nadšene mávajú húkajúce mašine. Posledná polhodina sa v horúčave neúnosne vlečie. Na vozovke rovnobežné s traťou nás predbehne aj dosť rozvážna cyklistka. Aký výsmech názvu Serra Verde Express, ktorý pyšne nesie náš spoj.
Za skorého popoludnia prídeme do Paranaguá, kde to vyzerá ako po morovej epidémii. Nikde nikto. Farebné, hoci dosť otlčené fasády kúsok od rieky, ktorá lenivo tečie do blízkeho Atlantiku, ako by chceli naplniť plagátovú predstavu Brazílie ako ospalé tropické destinácie.
